Zatúlanej klbôčko

Stalo sa to jedného neskorého jesenného večera. Popíjali sme si v obývačke víno, sledovali sme televíziu a neviazane konverzovali, keď tu zrazu do miestnosti pribehla naše šesťročná dcérka. „Mami, mami, rýchlo poď!“ začala na mňa vrieskať, veľká modrá očká jej šťastne svietila. Keď som sa zmätene opýtala, či niekde horí, alebo čo sa deje, že je toľko rozrušená, len pokrútila hlavou a dôležito povedala: „Máme návštevu.“ Nechala som sa poslušne zaviezť k dverám a znepokojene som uvažovala, kto by tak neskoro večer túžil poctiť nás neočakávanú návštevou. Že by svokra? Kamarátka? Len čo som vošla do chodby, zatajil sa mi dych. Na prahu sa váľalo huňaté klbko.

„Že tu môže zostať…?“

Po dôkladnom skúmaní manžel vydedukoval, že je úplne bezpečné priblížiť sa k stvoreniu bez ochranného náčinia, pretože malé fľakaté šteňa evidentne nevykazuje žiadne známky nebezpečenstva a najskôr dokonca nemá ani besnotu. Zato je veľmi hravé a tiež veľmi hladné, súdiac podľa toho, ako sa ihneď začalo pchať exspirovanými maškrtami pre mačky. Dcérka sa vznáša v siedmom nebi a už plánuje, že s ňou bude šteniatko spinkať v posteli. „Pod mojou strechou nestrpím žiadne psisko!“ vyhlási rezolútne manžel, načo mu šteňa, ktoré zrejme vycítilo, že tu bude niečo zle, urobilo pod nohami mláčku. V každom prípade, či už za to môžu smutné oči šteňaťa, alebo nárek a sľuby našej dcérky, že si bude bez reptania upratovať v izbičke a desať rokov nebude chcieť žiadne iné darčeky, nakoniec sa nechá obmäkčiť. Šteňa, počujúci na meno Puňťa, sa stalo nezastupiteľným členom našej rodiny a je miláčikom celej našej ulice.

Zatúlanej klbôčko
Ohodnoťte příspěvek